JEDEN SVET V NÁS
Boli ste pri tom aj vy. Ako diváci aj ako organizátori. Boli ste na festivale „povinne“ v rámci školy, ale aj dobrovoľne. Takže vlastne nie je až tak moc o čom písať! Alebo aj hej? Skúsme to. V dňoch 13-16.2.2008 prebehol v Prievidzi filmový festival JEDEN SVET.
Úplný začiatok festivalu prebehol asi dva roky dozadu v piaristickom školskom klube, kde sme trošku naivne začínali. Tam to všetko začalo, aj keď „neúspešne“. Dodnes nosím v sebe spomienku, keď 5 minút pred koncom filmu Vojnový fotograf zazvonilo a trieda sa zdvihla a odišla. Ostali sme dole štyria či piati. Na poobedný program už neprišiel nikto, resp. jedna diváčka, ale tá sa nedostala cez zamknuté dvere. Je to dávna minulosť, ale veľmi poučná. Už sme vedeli, že takto sa to nemá robiť.
A práve slová Jamesa Nachtweya, jedného z najlepších vojnových fotografov na svete, ktoré zazneli v už spomínanom strhujúcom dokumente, si dovolím citovať ešte raz: „Je čoraz ťažšie prinútiť média, aby venovali pozornosť témam, ktoré sú dôležitejšie. Nebolo to nikdy ľahké, ale behom posledných rokov je to čím ďalej, tým ťažšie. Ako je spoločnosť viac posadnutá zábavou, celebritami a módou, inzerenti už nechcú mať svoje výrobky vedľa vyobrazenia ľudských tragédií. Majú pocit, že im to nejako uberá na predajnosti ich výrobkov. Je viac náročné primäť média k tomu, aby sa sústredili tiež na problémy, ktoré sú viac podstatné, ktoré neposkytujú ľuďom únik od reality, ale snažia sa ich dostať hlbšie do reality, aby sa zaujímali aj o niečo iné ako len o seba samého. A ja si myslím, že to ľudí skutočne zaujíma. Myslím si, že vydavatelia často svojich čitateľov dosť podceňujú!“ Ten chlapík vie o čom hovorí a to sa písal rok 2001. O to viac platia jeho slová dnes, lebo je ozaj ťažké donútiť človeka, aby sa vytrhol z kolobehu každodennosti.
Ale aj keď je naša doba taká aká je, vnútorne sme boli presvedčení, že aj tento žáner si nájde svojho diváka. Ale výrazná bola aj pomoc od partnerov a sponzorov, ktorých zaujala myšlienka festivalu Jeden svet a ktorí sa rozhodli „prispieť na dobrú vec“. Mňa osobne najviac teší, že náš zámer podporili aj mnohé vedenia škôl, ktoré sme oslovili. Stále verím, že najmä mladých ľudí by mal zaujímať hlbší pohľad na "inú realitu", ktorá je však realitou skutočnou. Napríklad. Dva dni po festivale zaznela v médiách správa, že v Bielorusku zatkli predstaviteľa opozície Milinkieviča. Normálne to znie nezaujímavo, ale tí z vás, čo videli film „Námestie“ alebo „Lekciu bieloruštiny“, už prijímajú tento fakt úplne iným spôsobom. Ja to cítim, akoby zatkli kúsok zo mňa, alebo môjho známeho.
A o to ide. Cieľom týchto filmov nie je zmeniť svet, ale otvoriť nám oči. A to je dôležité, tá možnosť otvoriť oči a uvidieť ľudí, ktorí sú rovnako skutoční ako my, len ich životy sú poznamenané nespravodlivosťou, násilím, politickým režimom či jednoducho odlišnými životnými podmienkami. Paradoxné je, že vo filmoch, ktoré by mohli vypovedať len o bezmocnosti a nešťastí, sa často rodí odvaha a oslobodzujúci smiech. Tieto filmy zobrazujú predovšetkým to, že i v najťažších situáciách človeku ostáva nádej a presvedčenie, že bojovať za slobodu, dôstojnosť a vlastné práva nikdy nie je márne.
Alebo. Keď sme si v nedeľu krájali pri obede krásne zelenú limetu, zrazu sme sa ocitli v ďalekom Peru. Kto videl Tambogrande, pochopí. A príklad tých jednoduchých roľníkov nie je až taký vzdialený. Niečo veľmi podobné sa deje práve teraz na Slovensku v Pezinku. A stále sú aktuálne ťažobné chúťky Kanaďanov pri Kremnici a to je už tu za kopcom. Tieto filmy sú vzácne, lebo nielen otvárajú oči, ale otvárajú aj privreté okná vnímania. Prinášajú nám poznanie, že ten svet je len jeden a bytostne sa nás čoraz viac všetko dotýka, či už to chceme pripustiť alebo nie. Už dávno pradávno to napísal starý dobrý Hemingway: Nepýtaj sa, komu zvonia do hrobu, to zvonia tebe.
Zážitok. Pekné slovo. Niečo zažiť. Viacerí, ktorí sa motali okolo festivalu, hovorili práve o tom, že to bol silný zážitok. Emócie. Keď som uvidel v dokumente „Dostať šancu“ maliara, ktorého originál aj printy sme mali vystavené priamo v sále na predajnej výstave kenských obrazov, tak ma to dojalo. Alebo. „Pekne som si poplakal“ v sobotu doobeda na filme Berkat a Maršo – šťastie a sloboda. Možno aj preto, že zo mňa spadlo organizačné napätie, ale najmä pre obsah a posolstvo toho filmu. Zrazu som bol smutný z tohto nášho sveta. Zaujímavá náhoda, ale v pondelok večer tento skvelý dokument vysielala ČT2. V tomto sú bratia Češi ďaleko pred nami. Nielen preto, že cez organizáciu Člověk v tísni pomáhajú Čečensku nevídaným spôsobom. Ale vráťme sa k nášmu festivalu. Pomohli ste aj vy. Dokonca veľmi výrazne. Tých vašich jednotlivých 20 Sk sa spolu s ostatnými príspevkami spojili do parádnej sumy a celková suma 35 500 Sk (viď stĺpček Fakty o festivale) je už niečo! Obzvlášť, keď mi v hlave znie, že v nairobskom slume sa stravujú za 50 Sk na celý deň. Alebo iný príklad. 75 Sk dvanásť krát ročne umožní jednej afgánskej žene účasť na trojmesačnom kurze čítania a písania. Atď.
Chcelo by to optimistický záver, čo poviete? Dovidenia na ďalšom ročníku festivalu dokumentárnych filmov JEDEN SVET. Tešíme sa na každého jedného z vás, ktorý prídete. Ďakujeme všetkým za pomoc a podporu. A budem šťastný, ak na „vašej“ škole vznikne a bude fungovať školský klub Jeden svet. Máte na to všetky predpoklady, držím vám palce!
Všetkých úprimne zdraví „človek v ohrození“ Ivans.